V nedeľu Božieho milosrdenstva 24. apríla 2022 bola posvätená novovybudovaná Zóna pokánia a milosrdenstva.
Pútnikov privítal ladecký farár Mons. Jozef Petráš a poukázal na dôležitosť prežívanej chvíle na hore Butkov. Pred desiatimi rokmi páter Elias Vella povedal pamätné slová: „Postavte na tomto mieste kríž“. V priebehu desiatich rokov tu Božia prozreteľnosť vybudovala miesto, ktoré je darom Božieho milosrdenstva. Po Butkovskom kríži nám Zmŕtvychvstalý Pán dáva veľkonočný dar vo forme novovybudovanej Zóny pokánia a milosrdenstva, kde bude počas púti vysluhovaná sviatosť zmierenia.
Slávnostnú svätú omšu celebroval s viacerými kňazmi brat Norbert Pšenčík, OFMCap, provinciál Rehole menších bratov kapucínov. ,,Boh miluje odpúšťanie. Miluje nové začiatky, miluje objatie, miluje nás zdvihnúť zo zeme a privinúť si nás k svojej hrudi ako skutočný Otec, miliardy krát a stále na novo...,, - aj týmito slovami povzbudenia sa veriacim prihováral v homílii. Počas celej slávnosti bratia kapucíni vysluhovali v novej zóne pokánia sviatosť zmierenia.
V Hodine Božieho milosrdenstva na horu Butkov prišiel žilinský diecézny biskup Mons. Tomáš Galis, ktorý viedol Hodinku k Božiemu milosrdenstvu a posvätil novovybudovanú Zónu pokánia a milosrdenstva. Vo svojom príhovore pripomenul veriacim slová, ktoré Pán Ježiš pripomínal sestre Faustíne: ,,obnovte lásku medzi sebou navzájom. Všetko čo je, vyšlo zo srdca Božieho milosrdenstva. Milosrdenstvo je najvznešenejšou vlastnosťou Boha.“
Pri požehnaní zóny pokánia povzbudil veriacich aj Ing. Anton Barcík: ,,Tento sviatok je sviatok nielen Skalného sanktuária, ale aj všetkých nás, lebo je to sviatok hriešnikov. Verím, že táto zóna pokánia bude miestom, kde budeme pristupovať vždy s vierou, ktorú vyjadríme známym: Ježišu, dôverujem Ti, Ježišu, zmiluj sa nad nami.“
Hudobno – spevácky sprievod v podaní Gustáva Beláčka, Juraja Horta, Anny Hortovej, Ivety Pekařovej a Lucie Sabovej umocňoval slávnostého ducha na tomto pútnickom mieste.
Aj napriek veľmi zložitému obdobiu, ktoré zasieva do ľudských sŕdc neistou, strach z vojny a z utrpenia rozličného druhu je Butkov pre mnohých balzamom na ubolenú a dezorientovanú ľudskú dušu. Je povzbudením a nádejou, že Boh je s nami ako milujúci, hľadajúci a milosrdný Otec.
Pri vstupe do Zóny pokánia nás víta socha hriešnika, ktorého Kristus objíma. Táto symbolika nám má pripomenúť evanjeliový príbeh o márnotratnom synovi a jeho milosrdnom Otcovi. O kúsok ďalej pohľad prichádzajúcich upútajú sochy služobníkov Božieho milosrdenstva a na konci chodníka ich očakáva Srdce Ježišovo s lúčmi Jeho prečistej krvi a vody. Lúče sú zvýraznené zlatom a platinou, aby pripomínali milosrdného Ježiša.
Na kovových tabuliach si pútnici môžu prečítať texty, ktoré privádzajú k zamysleniu sa nad životom. Centrum zóny tvoria spovednice, ktorých zaujímavosťou je, že sú umiestnené nad strmým zrázom. Táto symbolika dokonale vystihuje život hriešnika. Ak sa nazdáva, že nepotrebuje zmierenie s Bohom, padá do priepasti večnej tmy duše. Ak však o odpustenie prosí vo sviatosti zmierenia, zachráni sa pred pádom do temnoty. Božie milosrdenstvo sa najviac prejavuje v odpustení. Je pre nás pozvaním k návratu ľudskosti, lásky a dôvery. Preniknúť do pravej podstaty vecí, umožňuje vnútorný pokoj a ticho. Areál Skalného sanktuária je rozsiahly. Každý si tu môže nájsť miesto na stíšenie. Práve zóna pokánia a milosrdenstva praje tichu a modlitbe. Ticho využívajú veriaci na večerné a nočné modlitby. V úplnej tme žiari kríž ako večné svetlo.
Patrónmi zóny pokánia sú služobníci milosrdenstva sv. Ján Maria Vianey, sv. Leopold Mandič, sv. Pio z Pietrelciny a blahoslavený o. Michal Sopočko.
Svätý Ján Mária Vianney (1786 – 1859)
Sv. Ján Mária Vianney sa narodil 8. mája 1786 v Dardilly, asi osem kilometrov severovýchodne od Lyonu vo Francúzsku. Je patrón všetkých kňazov a spovedníkov. Tento mimoriadne horlivý kňaz pôsobil vo Francúzsku vo farnosti Ars. Celý život sa postil a modlil za obrátenie hriešnikov. Prichádzali za ním 10-tisíce pútnikov, aby si vypočuli jeho kázne a vyznali svoje hriechy. Sv. Ján Mária Vianney vynikal dobrotou, láskou a priamosťou. Aktívne využíval dary Ducha Svätého. Darilo sa mu priviesť naspäť k Bohu aj tých najväčších hriešnikov.
Osobitná úcta patrí všetkým tým „mužom milosrdenstva“, ktorí boli povolaní k vysluhovaniu sviatosti Božieho milosrdenstva a ktorí túto službu zbožne napĺňali. Svätý farár z Arsu (svätý Ján Mária Vianney) bol o tejto pravde presvedčený, a tak s láskou hovorieval: „Kňazstvo je láskou Ježišovho srdca.“ A dodal tiež: „Dobrý pastier, duchovný pastier podľa Ježišovho srdca, je tým najväčším pokladom, aký môže dobrý Pán darovať farnosti. Je jedným z najvzácnejších darov Božieho milosrdenstva.“
Vo svojich kázňach hovoril:
„Náš Pán sa správa k zemi ako matka, ktorá nesie na rukách svoje dieťa. Toto dieťa sa správa zle: kope svoju mamu, hryzie ju a škrabe. Ale matka na to nedbá. Vie, že keby dieťa pustila, padlo by, lebo ešte nevie chodiť samé. Takto sa správa aj náš Pán: Znáša všetko zlé zaobchádzanie, ktoré od nás zakusuje. Znáša všetku našu aroganciu, odpúšťa nám všetky naše pochabosti. Preukazuje nám milosrdenstvo aj napriek tomu, ako sa k nemu správame.“
A keď ho jeho farníci chválili kvôli tomu, aké zástupy hriešnikov hľadajúcich odpustenie prúdili do ich farnosti z celého Francúzska, pokorne odpovedal: „To nie hriešnik sa vracia k Bohu s prosbou o odpustenie; to skôr Boh sám beží za hriešnikmi a pôsobí na nich tak, aby sa k nemu vrátili.“
Ján Mária Vianney zomrel 4. augusta 1859, vo veku 73 rokov. V roku 1925 ho pápež Pius XI. vyhlásil za svätého a v roku 1929 ho vyhlásil za patróna všetkých kňazov. Keď zomrel, jeho telo sa nezačalo rozkladať a dodnes je uložené v celistvosti v kostole v Arse na bočnom oltári v presklenej rakve. Je uchovávané bez akéhokoľvek balzamovania a konzervácie.
Svätý Leopold Mandić (1866 – 1942)
Svätý Leopold Bogdan Mandić sa narodil 12. mája 1866. Bol etnickým Chorvátom, narodil sa v meste Herceg Novi v zálive Kotor v Čiernej Hore. Kapucínskeho mnícha, Leopolda Mandića ustavične obliehali kajúcnici prichádzajúci do jeho spovednice.
S ľuďmi zaobchádzal veľmi citlivo, vždy mal pre nich porozumenie. No vždy bol zásadový, otvorene kritizoval interrupcie, mal veľmi rád matky s deťmi. Na jeho podnet vznikli aj viaceré sirotince pre opustené deti.
Približne tridsať rokov strávil desať až pätnásť hodín v ústraní svojej spovednice, ktorá sa podobala na kobku. Spovedal a v Božom mene odpúšťal hriechy.
Vždy sa pokorne ospravedlňoval: „Hovoria o mne, že som príliš dobrý. Ale ak ľudia prídu a kľaknú si predo mňa, vari to nie je dostatočný dôkaz toho, že túžia po Božom odpustení?“
Inokedy svojim spolubratom vysvetľoval: „Pozrite, veď on sám nám dal príklad! My za duše nezomierame; to on vylial svoju božskú krv. Musíme s dušami zaobchádzať podľa príkladu, ktorý nám zanechal.“ Pri inej príležitosti povedal: „Ak ma Ukrižovaný pokarhá za to, že som bol ,príliš zhovievavý‘, odpoviem mu: ,To ty si mi dal zlý príklad, Pane! Ja mám ešte ďaleko k takému bláznovstvu, že by som zomrel za duše!‘“
Každému kresťanovi musíme ustavične ohlasovať: Tajomstvo vykúpenia je tu pre teba, pre tvoju vlastnú potrebu spásy, je tu pre tvoj osud. A práve vo sviatosti zmierenia môžeš mať účasť na Kristovom umučení: najprv tým, že si uvedomíš, že si ukrižoval Pána života (vyznanie hriechov), a potom vďačnosťou, vďaky vzdávaním a adoráciou (zmierením). A práve vtedy krv, ktorú vylial Ježiš na kríži, zostupuje priamo na tvoju dušu.
Zomrel 30. júla 1942, vo veku 76 rokov v sakristii počas prípravy na slávenie sv. omše.
Svätý Pio z Pietrelciny (1887 – 1968)
Svätý Pio z Pietrelciny sa narodil 25. mája 1887 sa v malej talianskej dedinke Pietrelcina. Už v detstve bolo jasné, že je výnimočným Božím dieťaťom. Bol veľmi zbožný a už ako chlapec sa chcel stať kňazom. Ako šestnásťročný si v roku 1902 obliekol kapucínsky habit a stal sa kapucínom. Prijal meno Pio. Po siedmich rokoch štúdií bol roku 1910 vysvätený za kňaza.
Celý jeho život bol poznačený utrpením a nadprirodzenými zásahmi. 20. septembra 1918 páter Pio, kľačiac pred svojím veľkým krížom, dostal stigmy – rany ukrižovaného Ježiša Krista. Tým sa stal prvým stigmatizovaným kňazom v histórii Cirkvi. Lekár, ktorý skúmal tieto rany, mohol len konštatovať, že rany nemajú prirodzený pôvod. Nejaký čas pred smrťou r. 1968 stigmy zmizli a nezostala po nich žiadna jazva. Koža bola úplne obnovená. Mnohí, ktorí sa s ním stretli, hovorili, že krv vytekajúca zo stigiem mala vôňu kvetov. Okrem tejto nadprirodzenej skutočnosti mal páter Pio dar bilokácie a vedel aj čítať v ľudských srdciach. Prichádzalo za ním toľko ľudí, že často spovedával 10-12 hodín denne. Správne odhadol, čo penitenti potrebovali, a vždy našiel to správne slovo, aby priviedol ľudí bližšie k Bohu.
Páter Pio kajúcnikom odporúčal:
V mysli ani v spovedi sa už viac nesmieme zaoberať hriechmi, z ktorých sme sa už raz vyznali. Ježiš nám ich na základe našej ľútosti odpustil vo sviatosti pokánia. Tu stál zoči-voči nám a našej biede, tak ako stojí veriteľ pred svojím nesolventným dlžníkom. S nesmiernou veľkodušnosťou roztrhal a zničil nás dlžobný úpis, ktorý sme podpísali svojimi hriechmi a ktorý by sme určite nedokázali splatiť, nebyť jeho božskej dobroty. Zaoberať sa tými hriechmi, túžiť ich znovu odkryť len preto, aby nám boli opäť odpustené, pochybovať o ich skutočnom veľkodušnom odpustení by mohlo mať za následok nedostatok dôvery v dobrotu, ktorú dokázal zničením dlžobného úpisu spečateného našimi hriechmi... Zaoberajte sa nimi, ak v tom vaša duša nachádza útechu, ale zaoberajte sa aj vašimi urážkami spravodlivosti, múdrosti a nekonečného Božieho milosrdenstva; zaoberajte sa nimi, ale len preto, aby ste ich skropili spásonosnými slzami ľútosti a lásky.
Zomrel 23. septembra 1968 ako 81-ročný. Na jeho pohrebe bolo prítomných okolo stotisíc ľudí. Za blahoslaveného bol vyhlásený 2. mája 1999 a za svätého 16. júna 2002 pápežom Jánom Pavlom II. Miesta, kde žil páter Pio, patria k významným cieľom pútnikov z celého sveta.
Blahoslavený Michal Sopočko (1888 – 1975)
Blahoslavený kňaz Michal Sopočko sa narodil sa 1. novembra 1888. V roku 1914 bol vysvätený za kňaza. Ohromuje nás rozmanitosť jeho kňazskej služby: bol farárom, katechétom, organizátorom školstva, vychovávateľom, prednášajúcim na univerzite a seminári, kňazom, spovedníkom absolventov, kňazov a rehoľníčok, vojenským kaplánom, aktivistom triezvosti a staviteľom kostolov.
Otec Michal Sopočko bol spovedník a duchovný vodca sestry Faustíny vo Vilniuse. Prvýkrát sa stretol so sestrou Faustínou Kowalskou v júni 1933 vo Vilniuse, kde bol riadnym spovedníkom Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva. Už na začiatku mi povedala – spomínal po rokoch – , že má pozná z nejakého videnia, že mám byť jej sprievodcom svedomia, že musím uskutočniť nejaké Božie plány, ktoré mi majú byť dané. Otec Sopočko bol spovedníkom a duchovným sprievodcom sestry Faustíny do 21. marca 1936, čiže do jej odchodu z Vilniusu. Potom s ňou zostal v korešpondenčnom kontakte a poskytoval jej rady a usmernenia týkajúce sa duchovného života a realizácie poslania. Keď bol v Krakove, navštevoval ju v kláštore alebo v nemocnici na Pradniku. Na jeho odporúčanie sestra Faustína začala písať „Denníček“. Postaral sa o namaľovanie prvého obrazu Milosrdného Ježiša vo Vilniuse v roku 1934 a o jeho verejnú úctu, ktorá sa konala v Ostrej Brame počas slávenia Jubilejného roku vykúpenia 26. – 28. apríla 1935. Ešte pred druhou svetovou vojnou sa snažil u cirkevných autorít o ustanovenie Sviatku Božieho milosrdenstva. Napísal niekoľko článkov venovaných tajomstvu Božieho milosrdenstva. Až do konca svojho života sa usiloval o ustanovenie sviatku a schválenie úcty k Božiemu milosrdenstvu.
Kto z kňazov by nechcel mať istotu, že Pán Ježiš je spokojný s ich službou? Otec Michal sa necítil hodný Ježišových slov, ktoré počul od sestry Faustíny.
„Je to kňaz podľa môjho srdca, jeho úsilie sa mi páči. Skrze neho šírim útechu pre trpiace a utrápené duše; cez neho rád šírim chválu môjmu milosrdenstvu. Jeho myšlienka úzko súvisí s mojou myšlienkou, takže buď pokojná, pokiaľ ide o moju prácu, nedovolím, aby sa pomýlil. Povedz mu, nech sa ničoho nebojí, moje oči sú na ňom dňom i nocou. V jeho korune bude toľko drahokamov, koľko bude duší zachránených touto prácou,“ poznamenala sr. Faustína vo svojom denníku.
Zomrel 15. februára 1975 v Bialystoku. Blahorečený bol 28. septembra 2008. Jeho relikvie sú v kostole Božieho milosrdenstva v Bialystoku, ktorý bol povýšený na diecézne sanktuárium.